Graham Greene vo svojej eseji o zápiskoch z afrických ciest misionára Davida Livingstona (1813 - 1873) „Sore Bones; Much Headache" (Boľavé kosti, časté bolesti hlavy) z roku 1954 píše:
„V istých momentoch má čitateľ pocit, ako keby Livingstone pozabudol na účel svojej cesty, ktorým nemalo byť objavovanie hraníc ľudskej odolnosti a výdrže, ale doraziť k rieke Lualaba a splaviť ju v nádeji, že ho povedie až k Nílu a jeho prameňom..."
Stane sa niekedy, že stratíme spred očí cieľ, poslanie a zamotáme sa do riešenia momentálnych starostí, bolestí, pýchy, alebo nedostatku a túžby po niečom. Určite sa človek niekedy unaví a aj keď len načas, ale dôjdu mu sily. Nie je to vec pre odsúdenie, je to „len" fakt.
Môže byť človek bádateľom, ktorý je na cestách a chce, alebo bol poverený, objavením nového vodného ramena, ktoré je prameňom majestátneho Nílu. Na tohto človeka sa upriamuje pohľad mnohých očí, na ramenách nesie obrovské očakávania tých, ktorí ho poverili, vyslali, ktorí mu dôverujú.
Cesty väčšinou nie sú priamočiare, a dostať sa z jedného miesta na druhé si vyžiada viac času a síl, než sa na začiatku zdá. Možno o to viac, ak cieľ vlastne ani nie je známy, vykreslený do mapy, a nikto, ani sám prieskumník - cestovateľ nevie ešte, čo ho tam čaká.
Odreniny, hlad a smäd, neschopnosť komunikácie s obyvateľmi púšte, zúfalstvo z počasia alebo z neschopnosti určiť smer cesty podľa oblohy, ktorá Európanovi nie je známa, sú metafory nášho cestovania vlastným, osobným časom.
Ak by si sa ocitol na púšti v tejto chvíli, ako by si sa zorientoval? Čo by si robil, ak by ťa zachvátila bezradnosť a úzkosť? Dokázal by si napriek tomu vnímať, aké fantastické je ticho okolo teba? Vedel by si oceniť nenapodobiteľné, prirodzené umenie v tých nežných, uhladených, mäkkých líniách okrajov piesočných dún, ktoré sú jasné a ostré, ale absolútne nestále a premenlivé?
A predstav si potok v lese, kde je vo vzduchu vlhkosť a cítiť vôňu ihličia a machu a studená voda je naozaj ako tekutý kryštál.
Ako prejdeš z jedného miesta na druhé? Dokážeš zvládnuť boj o prežitie a nestratiť pri tom vernosť cieľu, ku ktorému smeruješ?
Možno nie, možno je to príliš ťažké. Nevadí. Teraz si predstav, že je letný deň, všetko sa spomalí v príjemnom teplom vzduchu, a ty si môžeš ľahnúť do trávy na tichom mieste. Zem trochu chladí, slnko príjemne zohrieva, zhlboka vydýchneš. Rukami sa dotkni trávy.
Človek veľa dokáže a veľa zvládne a niekedy len zatvorí oči a pokojne dýcha. To všetko k nemu patrí. To všetko ti patrí. Aj sila, aj to, čo je nepoznané, aj nebezpečie, aj bezradnosť, aj čistá radosť, aj nepoddajnosť, aj únava na pokraji síl, aj pokoj a mier.
Ukážka z Livingstonovho denníka (keď sa papier a atrament už minuli...)