Keď sa len zastavíte na jednu minútku a predstavíte si veci, ktoré používate, ktoré vás obklopujú, ktorých sa dotknete za jeden deň.
Podložka pod myšou na pracovnom stole. Pero + vrchnáčik na dne kabelky. Smotana zamiešaná do zmrzliny, ktorú ste práve ochutnali. Zápalky v škatuľke vo vrecku, pri sporáku, v košíku s čajovými sviečkami. Zrkadlo v obchode s topánkami, v ktorom sa odrazí váš obraz, aj keď ho z výšky nevidíte.
Koľko - 521? drobných kúskov rozdrvených čajových lístkov v sáčku, ktorý ste práve zaliali horúcou vodou. Koľko bolo v tej vode bubliniek, keď začala vrieť? Koľko kvapiek vody je teraz v šálke? Koľko molekúl čajovej vône v pare, ktorá z nej stúpa? Prstene na rukách (alebo aj na nohách), náramky, hodinky, hodinové ručičky, koľko je v hodinkách ozubených koliesok? Súčiastok? Sáčiky vanilkového, škoricového cukru a prášku do pečiva. Klince v stenách. Staré pohľadnice v zásuvke. Koľko billboardov denne vidíte? Koľko novín vidíte periférnym zrakom, ako ich čítajú spolucestujúci v električke? Koľko mincí má pani v novinovom stánku v pokladni? Koľko vrstiev šatstva máte práve na sebe? Odkiaľ sa k vám dostali? Ako cestovali - v čom boli zabalené? Leteli? Plavili sa?
Možno je škoda, že ľudská bytosť si veľa vecí, ktoré zažíva, vôbec neuvedomuje. Inak by to možno mozog ani všetko nezvládal spracovať, vyhodnotiť, zapamätať si... Ale nie je fantastické si to skúsiť uvedomiť? Aké rôzne dotyky pocítia naše ruky, telo? Dotyk klávesnice, teplá šálka, papierová bankovka, rúčka dáždnika, kľúče, soľ, šampón, gombík na zadnej strane hodín, keď ich potrebujete nastaviť, lebo meškajú.
Alebo by ste sa mohli dotknúť rúčky malého dievčatka.
Včera aj mňa v meste zaskočila búrka (pocit studenej, mokrej košele na koži), skryla som sa pod striešku jednej reštaurácie. Zišlo sa nás niekoľko, pár sa nás jeden na druhého usmialo - bola to taká čistá radosť, ktorá spája ľudí - je to tak, i keď to znie ako besné klišé. Pozerala som na vlny dažďa, ktoré mi silou a výdatnosťou pripomenuli monzún v Číne. Cez námestie smerom k nám pribiehala mamička s malým dievčatkom - mohla mať dva, necelé tri roky. Vlásky mala celé mokré, tričko tiež. Mamička ju držala za ruku, ale dáždnik držala mama len nad sebou. Bolo to... nepochopiteľné. Keď sa pripojili k našej skupinke stroskotancov pod strieškou, nepritúlila si dcérku k sebe, len jej nakázala ostať pri nej, pričom sa snažila - neúspešne - niekam dovolať. Na dievčatko sa skoro nepozrela, nepokúšala sa jej osušiť mokré vlasy. A dievčatko - zdvihlo hlavu (bola taká drobná!) a pozerala na nás, potom na dážď, a kde-tu sa začala chichotať s takým úžasným výrazom, ako to dokážu len deti. Ja som sa usmiala, starý pán oproti mne pozeral na ňu s dojatím: „To je smiešne, ten dážď, čo?" Dievčatko len na neho pozeralo, zase sa zasmialo. Mama ju potom vzala za ruku a vyrazili zas do dažďa: „No poďme, lebo prechladneš..." ale na ruky si to drobné dieťa nevzala.
Niektorým veciam ja len veľmi jednoducho nerozumiem.
Faktom je, že keď som doma navštívila niektorého z čínskych kamarátov, oni toľko vecí okolo seba nemajú. Nevlastnia veci, neobklopujú sa nimi tak, ako ja, my. Nielen v tom, že väčšinou nemajú koberce alebo záclony, nemajú byt plný ozdôb, sošiek, obrazov, sviečok, vankúšov... Aj študenti na internáte žijú veľmi jednoducho. Na mojom kampuse napríklad nemali ani skrine - všetko nosené si hneď vyprali (v rukách, samozrejme) a zavesili na vešiaky na dlhú tyč pozdĺž stropu balkóna, ktorý fungoval ako permanentný šatník pre všetkých desiatich, čo na jednej izeb spolu bývali (päť poschodových postelí na izbu - železná konštrukcia, drevené laty, tenký matrac, ak vôbec).
Ďalšia vec, ktorej v Číne vidno málo, sú detské kočíky. Tam sú deti veru najčastejšie nosené na rukách...