Wuhan je mesto so starobylou históriou na brehoch Dlhej rieky (Jang-c´), leží na križovatke medzi Pekingom na severe, Hongkongom na juhu, Šanghajom na východe a Chengdu na západe.
Nahováram si, že večný opar, vďaka ktorému tu neexistuje jasný výhľad ani na relatívne blízke vežiaky, netvorí (len) smog, ktorý mesto vyprodukuje, ale hlavne vlhkosť zo všetkej tej vody okolo nás a vôbec z charakteru podnebia.
Neviem presne, koľko obyvateľov má, rozprestiera sa na veľmi širokom území. Neviem presne ani koľko tu rieka Han a Jang-c´ vytvorili jazier (fakty sa tu získavajú ťažko, odpovede sa líšia: obyvateľov 6-10 miliónov, jazier „možno tristo?"). Isté je, že práve tu si v Jang-c´ zaplával Mao Cetung, povesť Wuhanu ako jedného z najhorúcejších miest v krajine je pravdivá, i ich slávne „horúce-suché cestoviny" so sezamovou pastou chutia výborne.
Ako som čakala, ani Pagoda žltého žeriava či rieka Jang-c´ z neho nevyčarujú šarmantné mesto. A tak ani výjazd na preventívnu prehliadku nesľuboval veľké potešenie. Cesta do nemocnice viedla po uliciach a križovatkách, ktoré pôsobia všetky rovnako, okolo nepekných vežiakov, honosných budov a nekonečného radu neusporiadaných obchodov. No zrazu taxík zabočil na cestu, čo by na širokouhlom plátne tvorila nádherný záber: lemovaná po oboch stranách vysokými platanmi, kľukatila sa krížom cez Východné jazero.
Hubejské oblastné múzeum je zase prekvapivo elegantná stavba, vovnútri otvorené, svetlé a vzdušné priestory.
Nedávno som sa stratila vo wuhanských uliciach. Vystúpila som z metra, vynorila sa na ulici a sledovala svoje inštrukcie, no pozabudla som na to, že nebudem vedieť prečítať názov ulice v čínskych znakoch (ak nejakú tabuľu vôbec nájdem). Bolo trochu nepríjemné blúdiť pred pozorujúcimi zrakmi okoloidúcich. Ale keď nemáte mapu (aj keď by tu vo všetkých tých uliciach nepomohla); aspoň viac pozeráte okolo seba... Tu to boli už známe obrazy: Ošarpané obytné domy majú okenné mreže, na nich veje na vešiakoch natiahnutá, sušiaca sa (i najspodnejšia) bielizeň. A potom som sa ocitla v špinavej uličke sotva dva metre širokej. Po oboch stranách predajcovia vo svojich výklenkoch v prízemí, na zemi kôpky zeleniny, ryby, kraby, krajčír, partička sediaca pri madžongu, davom kľučkujú elektrické skútre, zbytok voľného priestoru vypĺňajú najrôznejšie vône. No za ďalším rohom sa ukázala maličká štvrť podobne malebná ako cesta pri jazere. Stará architektúra, škridlicové strechy, malé kaviarničky a obchody s pohľadnicami a obrazmi, výšivkami, kaligrafiou, ale aj zákuskami.
Na rozdiel od predošlej univerzity, teraz v byte nemám okná s hrozným, chladným modrým sklom. Zato majú časti, ktoré nie sú ani posuvné, ani sa neotvárajú, a tak sa nedajú umyť. Všetko vonku cez ne vyzerá trochu sivo a škaredo - ale viem, že je to tak len na prvý pohľad.
Keď som prvýkrát z mosta uvidela Jang-c´, splývala so sivo-hnedým koloritom celého mesta. V diaľke len obrysy modernejšej štvrte Hankou, vzduch je stále akýsi „mútny" a nevidno odkiaľ mohutná rieka prichádza, ani línie miesta, kde mizne. Len sa rozplynie niekde tak predo mnou a pripomína mi neuchopiteľnosť tejto krajiny a jej ľudí.
Náhoda je isté pravidlo nachádzania krásy v dnešnej Číne. A ani toto mesto vám nedovolí zabudnúť na jej veľkosť a silu.
