Včera večer na ihrisku lietali svätojánske mušky. Videla som dve. Najprv sa mi nechcelo veriť, ale naozaj to tak bolo. Veľmi zvláštne, lebo je to ihrisko uprostred univerzitného kampusu. Naša Wenhua College nie je síce uprostred mesta, ale okolo sú staveniská, po hornej časti hlavnej brány jazdí vlak, za hranicami školy sú rozostavané vežiaky, a ešte tam stoja aj vysoké elektrické stĺpy.
Bolo už skoro jedenásť a ihrisko nie je vysvietené. Pri behaní sledujem matne viditeľné biele čiary pred sebou na okruhu a iných bežcov v tme vnímam nejakým ďalším zmyslom.
Mladí Číňania behajú v obyčajných teniskách, niektorí v košeli, a skoro všetci v džínsoch. Behanie je zdravé a také rekreačné - oblečením, ľahkým tempom (až na výnimky), nebráni ani dlhým rozhovorom spolubežiacich. Na jednej strane ihriska sa ťahá tribúna, kde skôr tuším ako vidím sediace páriky, alebo rozprávajúce sa kamarátky, niekedy osamelých študentov.
Občas vidím nejakú tvár čiastočne osvetlenú, keď sa nakláňa nad mobil.
Vzduch má vysokú vlhkosť a znečistenosť, ale predsalen kde-tu vidno malú hviezdu. Mesiac sa pomaly plní a leží na oblohe ako loďka. Nestúpa vysoko, a zapadá skoro, tmavo oranžový, takmer až červený.
Trochu svetla sem dopadá zo silného reflektora na jednej blízkej obrej stavbe.
V pozadí sú vysvietené izby internátov, jedna budova vedľa druhej, niektoré okná sú polepené stránkami novín pre trochu súkromia.
Počuť tu tlmený šum všetkých tých hlasov zmiešaných dokopy.
Po hluku a občasnej neokrôchanosti a davoch ľudí a chaotickej premávke a stálej horúčave a vôni jedla na každom kroku - je tu teraz noc, tma, stovky a stovky mladých ľudí majú za sebou ďalší deň a pred sebou ďalšiu noc a večer má v sebe istú ľahkosť, prirodzenosť, pokoj.
Keď v noci zhasnem chladnú bielu neónku v spálni, za oknom počujem cvrčky.